Lucia Papčová

Fotografie Lucie Papčovej si vyžadujú pozornosť. Dlhé sústredené dívanie sa pri ktorom sa z jednotlivých rozpoznateľných fragmentov pomaly vynára výsledný obraz. Ten ostáva vždy akoby tušený, bez jasných kontúr. Identifikácia vyžaduje čas a trpezlivosť. K týmto elementom  spomalenia smeruje aj Luciin záujem o kontempláciu, t.j. vyznačenie priestoru na pozorovanie.


Zobrazit více...

Pri sústredenom pohľade napokon rozoznávame krajinu, jej atribúty. Snehové pole na skalnej stene, tieň kamenného brala, priezor do jaskyne. Námet je napriek jeho zámernému znejasňovaniu (alebo presnejšie „pre-jasňovaniu“, presvetľovaniu obrazu) dôležitý. Autorka čaká na vhodné svetlo, nechá sa oslepovať a šošovka fotoaparátu zachytáva jasný svit. Fotografia, prezentovaná v monochromatickej farebnosti, zachytáva záznam miesta, ktorého presná lokalizácia snáď ani nie je dôležitá. Je sprítomnením momentu na ktorý bolo treba počkať. Je obrazom za ktorým bolo treba putovať a dôkazom svetelnej situácie, ktorá sa už nezopakuje.  Práve tento záujem o prchavosť v zaznamenávaní zdanlivo nemenných krajinných častí (horské steny, les, jaskyňa apod.) je ozvláštňovaním nášho spôsobu dívania sa. Je predlžovaním koncentrácie do tej miery, že si začíname uvedomovať našu vlastnú prítomnosť pred obrazom. Objekt pozorovania nás navracia k subjektívnemu prežívaniu vlastnej telesnosti.



Čo je objektom Luciiných obrazov je ale dôležité. Na veľkoformátových fotografiách sa objavujú presne komponované krajiny, ktorá nás konfrontujú s časom ešte inak ako tým, že testujú našu trpezlivosť rozpoznávajúceho videnia. Krajina tu vystupuje v rovine stálosti, trvalosti oproti ľudskej pominuteľnosti. Jej formovanie a premeny sú záležitosťou nepredstaviteľného času a jej aktuálna podoba je  výsledkom rozmanitých premien. Ako napísal slovenský básnik Ivan Laučík: „V jaskyniach je dôležitá voda ktorá nimi pretiekla*. Na Luciiných fotografiách sú výrezy krajiny ktorých podstatou je to, čo ich formovalo. Tento výsledok dlhodobého „tvorenia“ je narušený vpádom momentu , svetlom ako fotografickým médiom par excellence. Svetlo tu nezjavuje, ale naopak; oslepuje a tak sa primárnou témou Luciiných diel stáva ten kto rozpoznáva: subjekt.  Človek je totiž rovnako výsledkom procesov a udalostí, ktoré ho formovali. Je formovaný myšlienkami i skutkami ktoré ním pretiekli.

 

* Ivan Laučík: Spomienky na jaskyne Michala Kerna. In: Trblet v oku. Bratislava: Fragment 2015, s. 96

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace